Počiatky grafológie a vývoj vo svete

Počiatky grafológie

Skúmanie písma je veľmi staré. Súčasťou spisov Aristotelesa (384 – 322 pr. Kr.) bola aj stať o písme. Uvádza, že ako ľudia nemajú rovnaký hlas, tak nemajú ani rovnaké písmo. Tento moment môžeme považovať za vznik grafológie. V druhom storočí rímsky historik Suetonius Tranquillus (Životy dvanástich Cézarov) študoval a popisoval rukopis cisára Augusta a dospel k záveru, že je ho rukopis nie je dosť členený, aby sa dal čítať plynulo a usúdil, že bol podlý. Zmienky o súdnych znalcoch sú zo VI. storočia, z doby cisára Justiniana, hoci šlo len vlastne o porovnávanie bez akýchkoľvek odbornejších metodických prístupov či znalostí. Teda už vtedy sa písomnosti stávali predmetom podvodu a nekalých úmyslov.

Do XVII. storočia vlastne zostalo skúmanie písma úplne zabudnuté, hoci vtedy sa už znalectvo písma vykonávalo systematicky, ale pritom laicky, tj. vonkajším porovnávaním písma.

Prvé publikácie

Prvá publikácia zaoberajúca sa falšovaním podpisov ako výsledok praktickej potreby bola práca F. Demelle, 1609 (Návod posúdenia falšovania písma, alebo porovnanie písma s podpisom). Prvá odborná kniha s charakterologickým výkladom písma sa objavuje v roku 1622 (Pojednanie o tom, ako poznať z listu pisateľa prirodzenosť a vlastnosti). Jej autorom bol boloňský lekár a profesor C. Baldo (1547 – 1634). V knihe aj bez vyobrazení sa podávajú pozoruhodné pozorovania a návod ako posudzovať na povahu pisateľa. V roku 1673 vydáva J. Ravenau spis o súdnej grafológii (Traité des Inscripcios en faux) so zaujímavým poňatím problémov napodobovania, kopírovania, falšovala a tendencie skresľovania písma. Treba spomenúť, že v roku 1570 vo Francúzku vzniká združenie súdnych znalcov písma, ktoré povýšil Ľudovít XV. na akadémiu a členstvo v nej bolo možné len po absolvovaní skúšky.

Obdobie vzniku a rozvoja modernej grafológie

K dielu J.-G. Lavaterovi, 1777 Traité de Physiognomie pripojil profesor medicíny a údajne najlepší intuitívny grafológ obdobia M. de Sarthe 12 strán s vlastných skúseností. Toto rozšírené dielo podnietilo vo Francúzsku veľký záujem o grafológiu. Ďalší autori boli napr. Francúz E. Hocquart, 1812 (O umení ako podľa písma posudzovať ducha a povahu mužov a žien), Angličan S. Collet, 1823 (pod pseudonymom T. Byrerley) publikuje články o podpisoch.

Vznik analýzy písma kladieme zhruba do roku 1830 vo Francúzsku. Vtedy sa skupina kňazov začala týmto problémom seriózne zaoberať. Boli to arcibiskup z Cambrai, biskup Soudinet de Amnies, kardinál Regnier a abbé Luis Flandrin (1801 –1881). Zakladateľ modernej vedeckej grafológie (aj autor názvu "grafológia"), tzv. francúzskej školy, bol abbé J.-H. Michon (1806 – 1881). Pristupoval k písmu bez teoretických špekulácii, prísne empiricky, nazhromaždil veľké množstvo materiálu. Dnes sú síce jeho predstavy a názory prekonané, ale jeho prínos pre grafológiu bol obrovský. Jeho systém značiek (signes fixes) po dlhú dobu ovládal grafologickú prax. Prisudzuje každej značke určitú povahovú vlastnosť, ba dokonca neprítomnosť takejto značky vysvetľuje chýbaním príslušnej povahovej črty. Napísal viac prác (Umenie poznať ľudí podľa podpisu – 1871, Tajomstvo písma – 1872, Systém grafológie – 1875, Praktická metóda grafológie – 1878) a založil časopis La Graphologie, ako aj Sociéte de Graphologie.

Jeho žiak J. Crépiuex-Jamin (1859 – 1940), pôvodným povola ním zubný lekár, upozornil na seba prvý raz v prípade Dreyfussovej aféry. Z veľkého zoznamu značiek (260) pochopil, že každá charakterová vlastnosť má niekoľko výrazových foriem a má len vtedy význam, ak sa povahová črta potvrdzuje viacerými znakmi a tým súdi na väčšiu pravdepodobnosť tejto vlastnosti. Z chýbajúcich znakov nerobí záver. Predpokladá že rukopis je vyslovene odrazom pohybu bez ohľadu na ostatné duševné činitele, ktoré sa zúčastňujú procesu písania. Michonov neprehľadný materiál zhodnocuje do tzv. teórie rezultantov alebo výsledkovej teórie, ktorý zhrnul do 8 skupín. Napísal viacero diel (Praktické pojednanie o grafológii – 1885, Písmo a charakter – 1887 a posledná práca ABC grafológie – 1929). Zistil tiež, že v hypnóze sa mení písmo podľa vsugerovanej úlohy.

Z ďalších významných grafológov spomeňme napr. týchto autorov: Francúz J. D. Delestre, 1866 venuje niekoľko strán písmu vo svojej práci o fyziognómii, jeho krajanka E. de Vars, 1874 publikuje prácu História grafológie a J. Hericourt, 1887 (tiež Francúz) bol prvým grafológom spominajúcim pravobežnosť a ľavobežnosť. Definoval šesť "rodov" (energia, rýchlosť, smer, forma, frekvencia, spojitosť a tlak) a experimentoval s rukopisom v hypnóze. Španiel F. Miracle i Carbonell, 1889 sa zaoberal falzifikátmi písma, Rus A. Varinard, 1889 prišiel s objavom protektorského ťahu. V Anglicku to boli napr. H. Frith, 1889 (How to read character in handwriting) a R. Raugham, 1890 (Character indicated by handwriting)

Obdobie od konca minulého storočia sa stáva doménou bádania pre nemeckých grafológov, medzi ktorých patria napr. A. Hentze (v rokoch 1851 – 1855 uverejnil asi 4 000 originálnych rozborov v časopise Leipziger Zeitung, celkovo napísal 5 diel a urobil 60 000 rozborov, ale vôbec neovplyvnil vývoj grafológie), G. Mayer, 1901 (Die Wissenschaftlichen Grundlagen der Graphologie, v tomto diele spojil prvýkrát grafológiu s psychológiou), ďalej napr. W. Preyer (pôvodom Angličan) a H. Schneickert.

Medzi tých najvýznamnejších patril univerzitný profesor L. Klages (1872 – 1956), ktorý sa považuje za zakladateľa nemeckej grafologickej školy. Spolu s H. H. Bussom (zakladateľ Nemeckej grafologickej spoločnosti) vydávajú od roku 1897 časopis Berichte der Graphologischen Gesellshaft, ktorý pokračuje od r. 1908 ako Graphologische Monatshefte. Prílohou časopisu bola rubrika tzv. Nové výklady, kde prispievali aj čitatelia. Vtedy ešte stále prevládal "francúzsky" prístup ku grafológii. Klages pod pseudonymom E. Axel, 1904 vydáva knihu "Náuka o grafologických zásadách (vychádza neskôr, t.j. roku 1910 pod názvom Die Probleme der Graphologie), ktorou podrobuje ostrej kritike (aj svoje) doterajšie poznatky z grafo-lógie. Týmto nastáva obrovský skok vo vývoji a vznik tzv. nemeckej grafologickej školy. Ide o prvý pokus chápania písma ako zložky výrazovej psychológie. Klages posudzuje grafologické znaky ako dvojznačné, určil 20 príznakových skupín a venuje veľkú pozornosť prirodzenosti a neprirodzenosti písma a tiež zaviedol pojem úroveň písma.

Pokračovateľom Klagesa je predovšetkým Švajčiar M. Pulver (1889 – 1952), ktorého podstatou grafologického systému je symbolika písacej plochy (teda okraje, vzdialenosť medzi slovami a riadkami). H. Jacoby prisudzuje veľký význam pri analýze rukopisu schopnosti vciťovania sa (napísal Handwriting Analysis a Introduction into Scientific Graphology – prvá kniha, ktorá uvádza fotografické ukážky písma). B. Schultze – Naumburg hľadá súvislosti medzi manželským životom a písmom. R. Wieserová sa zaoberá kriminalitou a jej prejavmi v rukopise. R. Pophal študuje technicko-fyziologické podmienky písacieho procesu, M. Beckerová posudzuje čmáranice maloletých. C. Gross (1893 – 1944) a R. Heiss (1903 - 1974) zistili, že znaky nie sú len dvojznačné, ale mnohoznačné. S. Bauer a O. Mann rozoberajú rukopisy žiakov v spolupráci s pedagógmi, A. Wenzel sa pokúša zjednotiť jednotlivé grafologické systémy, zhodnocuje súčasný stav. Samozrejme boli v tom období ďalší autori, ktorí okrem iného sa pokúšali overiť v grafológii poznatky na podklade typologického triedenia osobnosti (napr. W. Enke, 1930).

Pre zaujímavosť spomeňme ešte napríklad týchto grafológov a významné udalosti: R. de Rockhetel, 1909 inicioval a M. M. Duparchy–Jeannez, 1912 rozpracoval symbolizmus priestoru, M. Ras, 1912 významná španielska grafologička uverejňuje svoju prvú prácu Grafología estudio del carácter por la escritura, zakladateľ grafometrie a jeden z najvýznamnejšich grafológov, G. Moretti (1879 –1963) pod pseudonymom Humberto Koch napísal Manuál grafológie a v roku 1930 vydáva prvý grafologický časopis v Taliansku, Estónec B. Wittlich, 1923 viedol kurzy a zakladal lokálne spoločnosti grafológie, neskôr emigroval do Nemecka. V Paríži sa konal II. medzinárodný kongres grafológie v roku 1926. M. D. Bunker zakladá v roku 1929 International Graphoanalysis Society v USA. V roku 1938 prišiel do Londýna z USA E. Singer, ktorý sa špecializoval na kompatibilitu manželských párov a študoval ego symboly (napr. PPI). Napísal tri knihy pod spoločným titulom Manual of Graphology.

Tento veľmi stručný výpočet významných svetových osobnosti grafológie ukončíme zakladateľom grafoanalýzy, ktorým je Španiel A. Vels (1917 – 2000). Už v roku 1949 publikoval prácu El lenguaje de la escritura. Za základnú učebnicu grafológie v španielskej proveniencii sa považuje Escritura y personalidad z roku 1961, ktorá vyšla v 9 vydaniach aj v iných jazykoch. Tesne pred jeho skonom bola vydaná jeho najvýznamnejšia syntetizujúca kniha Grafología de la „A“ a la „Z“ na ktorej sa podieľali viacerí významní grafológovia Talianska, Kanady, Francúzska a Španielska. Zároveň podáva stručnú charakteristiku celkom 200 významných grafológov sveta.

Spomeňme však ešte aspoň tieto novodobé udalosti v dejinách grafológie: 1950 – Max Pulver zakladá Švajčiarsku grafologickú spoločnosť, 1959 – vzniká Grafologický inštitút G. Morettiho, 1961– ustanovuje sa Talianska grafologická spoločnosť pri príležitosti I. Celonárodného kongresu grafológie a v roku 1964 je založená Španielska grafologická spoločnosť.


 
 
 
Titulka zaznamenala 193062 prístupov      (c) 2007-2017 Slovenská grafologická spoločnosť